A, čo ti bráni v skutočnosti, povrch repro bední niečím umývateľným prefarbiť, prelakovať, ošetriť, aby bol hladký.

Kedysi, koncom rokov šesťdesiatych, som vyrábal na kolene trojpásmové bedne. Niektoré som na skus, po sfinalzovaní vane (ozvučnice), nastriekal hustejšou, latexovou, vodorozpustiteľnou farbou bieleho odtieňa, čím po zaschnutí vznikol efekt tzv. kože, podobne vypadali repráky na povrchu, ako sa robili čierne strechy na vozidlách. Latexová farba bola umývateľná saponátom, purom, apod. (Dnes sú dostať akrylátové farby.)

Predné čelo bolo z jemnej sieťky na laťovej šablóne nastriekanej acetónovou, matnou, čiernou farbou za ktorými presvitali obrysy osadených reprákov. Chalani (spolužiaci a spol.) sa išli pozabíjať, trhali mi finálne repráky od ruky za slušné chechtáky, lebo v tých časoch si nedostal v MO kvalitné, trojpásmové bedne hi-fi kvality s výkonom nad 50W sinus. Valašské prišlo s novinkou, boli to 50W basáky typu ARN s gumenou membránou, čo bol podpultový tovar, hit v úzkom profile, zrejme iba na export. Kupoval som ich cestou pražského hifi klubu na objednávku. Dosky rezané na mieru pre vaňu taktiež s dierami v čele určené pre repro mi nosil fotrík z Priemstavu, š.p., za fľašku, pre stolárov. Takmer nestačil vynášať dosky cez vrátnicu, bol to dobrý kšeft pre mňa osobne. Akurát trojpásmové výhybky so strmosťou 18dB na repro som prácne a ručne navíjal na malé, MGF cievky od pásky a osádzal zvitkovými kondíkmi na "pertinaxový plošák", čo ma zdržovalo.